Dejiny Milostivého Obrazu

Kláštor a kostol vo Sv. Antone bol od samého začiatku obľúbeným miestom nielen tohto okolia,ale aj celého Žitného ostrova. Na sviatok sv. Františka (4. októbra), v deň sv. Antona (13. júna), ale zvlášť na púť Porciunkuly (2. augusta) prichádzali veriaci hromadne, takže tunajší rehoľníci ich nestačili vyspovedať a prosili spovedníkov z blízkych kláštorov o výpomoc.

Pôvod zázračného obrazu

V susednej obci Dobrohošť roku 1703 sa vybral na pole sedliacky mládenec Martin Liszkay na voze so záprahom volov a  tak nešťastne vystúpil na voz, že spadol a voz ho prešiel. Navonok nemal na tele nijaké zlomeniny, ale utrpel ťažké vnútorné zranenie, takže musel pol roka ležať a ani pohnúť sa nevládal. Keď videl, že lekári sú bezmocní, prosil o pomoc preblahoslavenú Pannu Máriu a sľúbil Jej, že keď ho uzdraví, dá jej namaľovať obraz. Jeho zdravotný stav sa zázračne zlepšil a čoskoro vyzdravel.

Martin Liszkay dodržal svoj sľub. Zašiel do Bratislavy a u významnejšieho maliara dal namaľovať obraz preblahoslavenej Panny Márie. Gvardián (predstavený) kláštora dovolil, aby obraz zavesili za hlavný oltár na stenu. V tom čase sa rehoľníci denne tu modlievali vešpery, laickí bratia ho stále ozdobovali kvetmi. Veriaci si ho tiež obľúbili a keď podľa zvyku obišli hlavný oltár, vždy sa ho dotkli a pobozkali ho. Hoci obraz nebol umeleckou maľbou - zjav Panny Márie bol taký príťažlivý, že si získal obľubu všetkých.
 

Zázračné slzenie

Páter Klement Jancsikovics, rehoľník mimoriadne zbožný, 19. júna 1715 prišiel už ráno o 5. hodine do kostola, aby si odbavil súkromné modlitby ešte pred denným rozjímaním. Ako sa tak modlil, zrazu pozrie na obraz a vidí, že z očí Panny Márie najprv vytryskla voda, potom krv. Nechce tomu veriť, pretrie si oči, že azda zle vidí - musí sa presvedčiť, či Panna Mária roní naozaj krvavé slzy. Onedlho prišli aj otcovia (pátri) a laickí bratia na spoločnú modlitbu a všetci prekvapene a s údivom pozerajú na krvavé slzenie. Veriaci prichádzali na rannú sv. omšu a dozvediac sa o zázraku, všetci sa ponáhľali, aby videli slzy Panny Márie. Týmto zjavom boli natoľko dojatí, že mnohí zachytali padnuté slzy do šatiek a vtedy sa presvedčili, že to nie je farba, ale skutočná krv padá z obrazu. Zázrak sa rozšíril po celom okolí, celý deň sa ľudia hromadne hrnuli do kostola, aby sa na vlastné oči presvedčili o pravdivosti tejto veci. Gvardián dal večer odniesť obraz do sakristie, aby bol na bezpečnom mieste chránený.

20. júna za ranného svitania bežali bratia, ktorí strážili obraz ku gvardiánovi, aby mu zahlásili, že obraz opätovne roní krvavé slzy ešte hojnejšie ako predošlý deň. Gvardián dal obraz odniesť na to isté miesto, ale ho museli zavesiť trochu vyššie, aby sa ho ľudia nemohli rukami dotýkať a nezotierali krvavé slzy. Na otázku gvardiána tí, ktorí strážili obraz hlásili, že krvácanie začalo medzi 3. a 4. hodinou ráno.

21. júna cez poludnie, okolo dvanástej hodiny začal obraz znovu slziť omnoho hojnejšie ako dva predošlé dni. Pátri sa znovu ponáhľali do kostola a gvardián dal doniesť zo sakristie dve patény (to sú tanieriky, kde kňaz pri slúžení sv. omše položí hostie) a položili ich pod tečúce slzy. Vtedy krvácalo už len ľavé oko a vypadla z neho ešte jedna veľká slza a tri menšie. Vikár ich zachytil do kalichovky, ktorá hoci bola zložená štvormo, predsa bola celkom premoknutá. 22. júna v sobotu, boli stále na stráži pri obraze a očakávali slzenie, ale nič na ňom nezbadali.

V nedeľu 23. júna zrána medzi 4. a 5. hodinou začal obraz znovu slziť, ale nie tak hojne ako v piatok. Prítomní videli, že z pravého oka vypadla jedna veľká slza, tri krvavé slzy strednej veľkosti a jedna veľká na malú paténu. Ráno potom prezreli obraz dôkladne a na jeho ráme našli ešte niekoľko krvavých kvapiek, ktoré páter Bonaventúra Bárdy nechal vsiaknuť do čistej kalichovky.

Vyšetrovanie cirkvi

O zázračnej veci podal správu hneď v prvý deň, 19. júna gvardián v Bratislave bývajúcemu provinciálovi Bernardinovi Ramocsaházymu a ten to hlásil ostrihomskému arcibiskupovi. Remig Rutkay, provinčný tajomník 22. júna 1715 upovedomil o tejto veci bývalého provinciála Dionýza Sneidera. Ostrihomský arcibiskup, hneď vyslal komisiu, aby túto vec preskúmali. Členovia komisie boli: František Mednyánszky, ostrihomský kanonik, Michal Freiweisz, šamorínsky farár a okresný dekan a provinciál Bernardin Ramocsaházy. 25. júna prišla komisia do Sv. Antona a hneď sa dali do vyšetrovania. Večer o desiatej zvesili obraz zo steny a odniesli na poschodie do izby č. 10, položili ho na stôl, okná pozatvárali, dvere zamkli, zapečatili a kľúč odovzdali do ochrany okresnému dekanovi Michalovi Freiweiszovi.

26. júna niekoľkokrát otvorili izbu, obraz preskúmali, ale nezbadali na ňom nijakú zmenu.
 

Ďalšia zázračná udalosť

27. júna predpoludním viackrát pozreli do izby, ale na obraze nebolo ani stopy po slzení. Prišli návštevníci a prosili gvardiána, aby im ukázal obraz. Gvardián ich poslal k provinciálovi, ten vyhovel ich prosbe a dal zavolať okresného dekana, aby otvoril izbu.

Michal Freiweisz otvoril dvere, ukázal obraz návštevníkom, potom zase zamkol dvere a zámok zapečatil. V ten istý deň k večeru znovu prišli pútnici a chceli vidieť zázračný obraz. Na chodbe pri sakristii sa zhováral provinciál s okresným dekanom a s tromi farníkmi, keď prichádzal vikár, rozkázal istému laickému bratovi, aby sa obzrel po kostole a potom ho zamkol. V kostole boli tri ženy a pýtali sa ho, či by si nemohli teraz pozrieť obraz - kvôli tomu prišli. Laický brat im vysvetlil, že teraz je to nemožné, lebo ho zavreli do jednej izby a zámok zapečatili. Po tejto odpovedi ženy odišli, brat zamkol kostol. Keď prechádzal kostolom a prišiel na miesto, odkiaľ bolo vidno okno izby, kde bol obraz, sklonil hlavu a povzdychol si: "Drahá Panna Mária, prečo sa skrývaš pred ľuďmi, toľko zbožných duší ťa chce vidieť a vrúcne uctievať! Prosím Ťa, zmiluj sa nad nami!"

Sotva však vyslovil tieto slová, rýchlo sa pozrel nad hlavný oltár, od údivu sa skoro zrútil: zázračný obraz bol na hlavnom oltári. V okamihu bol pri obraze, pokľakol a vrúcnym srdcom sa poďakoval Panne Márii. Potom sa ponáhľal na chodbu, kde stáli ešte provinciál s okresným dekanom a troma pánmi. Brat sa obrátil rovno k okresnému dekanovi s otázkou: "Dôstojný pán, vy ste položili obraz na hlavný oltár?" Dekan udivene pozeral na brata, akoby nerozumel otázke. Brat ju opakoval zadivenému dekanovi a uistil ho, že obraz je na oltári. Všetci sa poponáhľali do kostola a s prekvapením videli, že obraz je na hlavnom oltári, opretý o svätostánok. Vo veľkom dojatí sotva sa vedeli pomodliť jedno Zdravas Mária ku cti preblahoslavenej Panny. Hneď sa ponáhľali k dverám, aby zistili, či sú pečate na dverách a okne neporušené. Dvere boli zamknuté, zapečatené. S údivom zistili, že obraz v izbe nebol, hoci boli okná zavreté a pečate nedotknuté.

Keď uvideli túto novú zázračnú vec, komisia rozhodla, že obraz predbežne nechajú na hlavnom oltári a pošlú o tom hlásenie ostrihomskému arcibiskupovi. K tomuto hláseniu pripojili aj výsledok vyšetrovania  krvavých kvapiek na obraze. 1. júla prišiel z Viedne slávny maliar do sv. Antona, ktorý v prítomnosti komisie dôkladne vyšetril obraz a vyhlásil, že je na ňom stopa 28 väčších krvavých kvapiek, aj na ráme sú viditeľné stopy viacerých, ale určite ich nemožno zistiť, lebo ich raz vikár dal vsiaknuť do kalichovky. Maliar zistil aj to, že kvapky nepochádzajú ani zo suchej farby, ani z látky obrazu, lebo vtedy by bol celý obraz mokrý a škvrnami pokrytý. Kvapky krvi padali len z oboch očí preblahoslavenej Panný Márie, ako to bolo aj jasne viditeľné na smere krvavých kvapiek na obraze. Jeden smer vychádzal z pravého oka Panny Márie, pretekal cez tvár Ježiška a končil na pravej ruke preblahoslavenej Panny, kde sa aj jedna veľká kvapka zrazila; z ľavého oka dvoma smermi kvapkala na ľavú ruku Matky Božej a odtiaľ tri kvapky na nohy malého Ježiša. Stopy krvavých kvapiek boli viditeľné aj na červenej stuhe, ktorú mala Panna Mária na krku so sklenenými perlami.

Komisia poslala hlásenie ostrihomskému arcibiskupovi, ktorý vyslal teraz novú komisiu v osobe biskupa Františka Mednyánszkeho  a ostrihomského kanonika Jakuba Rauschera. Títo prišli do Sv. Antona a začali vypočúvaním svedkov, ktorí videli slziť obraz - z rehoľníkov desiati, z farníkov svetských triadsiati pod prísahou potvrdili, že videli krvavé slzy padať z oboch očí Preblahoslavenej Panny. Komisia dala spísať zápisnicu o výpovedi svedkov, títo najprv prisahali, že hovoria pravdu, potom podpísali. Medzi svedkami bol aj šamorínsky lekár Andrej Spacz, ktorý tiež videl slzenie a na žiadosť komisie lekársky preskúmal slzy a prísahou potvrdil, že sú to skutočné krvavé slzy a nie sú z farby.

Komisia po skončení vyšetrovania poslala zápisnicu do Trnavy ostrihomskému arcibiskupovi. Tamojšie arcibiskupské konzistórium znova preskúmalo celú záležitosť. Pretože sa to dlho preťahovalo, Bernardín Ramocsházy provinciál požiadal arcibiskupské konzistórium, aby sa vyjadrilo, či sa môže zázračný obraz vyložiť do kostola k uctievaniu alebo nie? 15.októbra 1716 dostal odpoveď, že bez dovolenia ostrihomského arcibiskupa nemôžu rozhodovať o osude obrazu. Napokon sa arcibiskup vyjadril a dovolil, aby zázračný obraz vyložili k verejnému uctievaniu. Obraz bol na vedľajšom oltári, kde bolo Nanebovzatie Panny Márie bez každej ozdoby - teraz v slávnostnom sprievode v kostole preniesli na hlavný oltár.

       
Od tohto času každý rok hromadne putujú ľudia do Sv. Antona, aby si pred zázračným obrazom vyprosili pomoc od Preblahoslavenej Panny Márie. Prichádzajú nielen zo Žitného ostrova, ale aj z Bratislavy, z Trnavy, z Győru a aj z ďalších miest vo veľkom počte na toto miesto.

Prvú púť z Bratislavy viedol páter Lev Ágoston 14. septembra 1715 do Sv. Antona - zúčastnilo sa na nej 600 Maďarov. Z Trnavy prvá púť prišla v roku 1716, veľmi mnohí sa na nej zúčastnili a priniesli so sebou veľký obraz (tento obraz dodnes existuje). 20. februára 1736 kňazi zo Žitného ostrova vydali svedectvo, že vo Sv. Antone počet spovedí a sv. prijímaní prevyšuje 20 000.

V roku 1737 pápež Klement XII. udelil plnomocné odpustky všetkým, ktorí na výročie zázraku navštívia kostol vo Sv. Antone, vyspovedajú sa, prijímajú a pomodlia sa na úmysel sv. Otca. Túto výsadu im udelil na večné časy.
Krvavé stopy v priebehu časov zmizli, takže teraz sú už neviditeľné. Príčinou tohto faktu je okolnosť, že pútnici nespočetne mnohokrát sa ho dotýkali ružencami, obrázkami, že nevedomky zotreli krvavé stopy nielen z obrazu, ale aj z rámu.

O dvoch paténach vieme len toľko, že jednu z nich provinciál odniesol do Viedne a ponúkol Karlovi III. maďarskému kráľovi; - druhá paténa s kalichovkou je uschovaná v sakristii a vo výročný deň zázraku ju vyložia k uctievaniu. Krvavé kvapky zmizli aj zo zlatej patény.
 

Ostrihomský arcibiskup Ján Scitovszky, maďarský prímas 28. septembra 1855 dáva úpravy gvardiánovi vo sv. Antone, aby na sviatok Panny Márie kalichovku, kde sú zachytené slzy Panny Márie, predložili ľuďom, aby ju mohli pobozkať. Zároveň ho prosí, aby dal vyrobiť pozlátené púzdro pre úschovu kalichovky. Ale sa s tým neuspokojil. 29. fabruára 1856 posiela nový list gvardiánovi - v ňom prikazuje, aby pri každej príležitosti so zvýšenou slávnosťou odporúčali ľudu uctievanie obrazu: gvardián nech povie kázeň o zázračnom krvavom slzení, potom nech ide k bočnému oltáru, kde je kalichovka uschovaná v pozlátenom puzdre a nech vyhlási, že sa to deje na príkaz ostrihomského arcibiskupa a kardinála. Potom nech šatku pobozká a dá pobozkať kňazom aj ľudu.
 

Po tomto liste sa františkáni usilovali účinne rozširovať vo sv. Antone mariánsku úctu v minulosti a aj v prítomnosti. Po zahnaní františkánov (1951) kláštor slúžil ako väzenie pre kňazov. Štátna moc roky bránila, aby sa púte zorganizovali. Len na konci 80-tich rokov a po nežnej revolúcii sa začali znova zhromažďovať pútnici vo Sv. Antone.

Napísané na základe knihy:
Edmund Bölcskey [1930]: Dejiny františkánského kláštora a milostivého miesta.